vrrrba

nie nie... dnes nepíš... prosím... prečo sa ozývaš teraz? teraz... čo by som dala za to aby si napísal - vtedy, keď som snívala o našej budúcnosti. o tvojom objatí... keď som visela na tvojich ústach a netrpezlivo čakala na každé slovo čo povieš.. ani nevieš ako veľmi som ťa ľúbila. vôbec netušíš... a teraz nevinne píšeš... kamarátke... kamarátke vedľa ktorej sedávaš na prednáške.. s ktorou chodíš na koncerty... kamarátke s ktorou sa bavíš na skúškach a s ktorou sa v noci učíš... kamarátke s ktorou si bol strážiť jej maličkú neter, kamarátke, ktorú si ráno telefónom budil na skúšku.... len kamarátke... kamarátke, ktorej sa môžeš vyrozprávať... si rád, že je niekto takto neskoro ešte hore... ale nie je to kruté, že ti mám bútľavú vŕbu robiť práve ja? píšeš mi také hlúposti... čo ti prídu na um.... už ti z učenia trošku šibe..... ako rada by som všetky tie hlúposti čítala.. vtedy... smiala by som sa... a tajne dúfala, že napíšeš viac... medzi riadkami by som čítala vyznania lásky, ktoré tam nikdy neboli.. a nikdy nebudú... teraz... teraz čítam len popletené výmysly chlapca... ktorého som kedysi ľúbila... alebo ešte stále trochu ľúbim?