vrrrba

...sú také chvíle... keď ma už nebaví ani sa pretvarovať... ...a tak sedím celý deň.... výnimočne počúvam každé jedno slovo na prednáške, lebo to že sa sústredím a dávam pozor mi jediné pomáha nemyslieť na to čo ma trápi... ...len s ťažkosťou ovládam všetky svoje reakcie. hm, dúfam že som na nikoho dnes nebola príliš odporná... ...potom idem domov... hovorím si "snáď dnes v autobuse nikoho známeho nestretnem. nemám chuť sa s nikým baviť" ... vytiahnem si knihu a tíško unikám do iného sveta... ...potom ešete cesta zo zastávky... zdá sa dnes strašne dlhá.... koľko priestoru na premýšľanie poskytuje... ... to bolíí... ...prídem domov... .. zo zvyku poviem "ahoj" - a na môj hlas niekto zareaguje radostným krikom... hlavou mi prebehne "ahá =) zabudla som že sú dnes tu..." prídem do izby... a tam sedí... keď ma vidí, začne trepať rukami, kopať nôžkami... načahuje ruky za mnou... ... je krááásne, že niekmu robí takúto radosť len to, že som=))) beriem ju na ruky... chytá mi tvár, smeje sa... ...a ja sa smejem s ňou... ... nevie síce ešte rozprávať, no aj bez slov vie lásku prejaviť oveľa ľahšie než my dospelí.... prečo toľko riešime čo si kto o nás myslí... namiesto toho, aby sme skrátka niekomu povedali: "som rád že si tu?"